- Na svoje živobytie si zarábate prácou, ktorú milujete. Aký je to pocit?
Ivana: Na nezaplatenie. Skutočne nie je nič lepšie ako sa živiť tým, čo máte radi. Viem, že nie každý má tú možnosť a preto som za to veľmi vďačná.
- Čo okrem maľby milujete najviac na svete?
Ivana: Najviac svoju rodinu, a potom je toho veľmi veľa- pocit slobody, ticho lesa, pozeranie do ohňa v krbe, spev vtákov, výšky hôr, šum mora, čokoládu atď.- bol by to dlhý zoznam.
- Vždy ste túžili byť umelkyňou?
Ivana: Nezamýšľala som sa nad tým. Neplánujem veci dopredu. Ako deti máme veľa snov, čím by sme chceli byť. Nemala som to za cieľ. Prišlo to postupne, nečakane. Myslím, že sa umelkyňou nedá „stať“, a že každý človek je v nejakom zmysle umelec. Ide o to, či to skúsi, môže, alebo sa mu chce ukázať to svetu.
- Ako rozpoznáte, že Vaša maľba je ukončená a nevyžaduje si už ďalšie úpravy?
Ivana: Vnútorný pocit, neviem to vysvetliť. Niekedy musím sama seba krotiť a hovorím si „už nič nepridávaj, stačí“.
- Viem o Vás, že maľujete aj diela na želanie zákazníka. Čo ak zákazník požaduje kombinácie farieb, ktoré sú v rozpore s Vašim umeleckým cítením?
Ivana: Kombinácie farieb mi nerobia problém. Aj sama robím dosť šialené farebné kombinácie. Mám rada aj minimalizmus, aj expresionizmus. Našťastie sme každý iný, a ak má rád niekto kombináciu olivovo-zelenej s kakavkovo-ružovou, prečo nie – pokiaľ nechá voľnosť mojim rukám. Raz som čítala jeden citát, už neviem od koho, ale veľmi sa mi páči: „Je jedno kto dielo namaľoval, koľko stojí, iba vy s ním budete musieť bývať v jednej domácnosti a pozerať sa naň každý deň.‘‘
- Čo vidíte vo svojich abstraktných dielach? Je tam niečo konkrétne?
Ivana: Niekedy áno, inokedy nie. Ale väčšinou sa na to z diaľky pozriem až keď skončím a deti mi povedia, čo som namaľovala. Je zaujímavé pozorovať predstavivosť ľudí, ktorým sa moje práce páčia. Čo pohľad, to iný názor. Ja sama v nich každý deň vidím niečo iné. Preto abstrakt neomrzí.
- Čo je Vašou najväčšou inšpiráciou? Nad čím premýšľate počas maľovania?
Ivana: Úplne všetko, naozaj. Všetko na čo sa pozriem vidím ako celok, a keď sa na vec, okolie, alebo situáciu pozerám vystúpia mi na povrch iba farby, tvary ignorujem. Aj napr. stará hrdzavá brána. Niekto na ňu pozrie s odporom. Ja vidím medenú , bronzovú, a podkladovú farbu, ktorú pôvodne mala, a zamyslím sa, čo všetko ta brána už zažila. Keď maľujem, snažím sa nepremýšľať. Je to môj spôsob meditácie. Do Tibetu je to ďaleko.
- Existuje nejaký iny umelec, ktoreho obdivujete?
Ivana: Asi ani nie. Páči sa mi veľa diel od rôznych umelcov, ale moj obdiv majú skôr iný ľudia, ktorý ma inšpirujú svojou odvahou a vierou v lepší svet, ako sú lekári napr. lekári bez hraníc a ostatní, ktorí pomahajú osobne a tzv. priamo na ‚bojovom poli‘..
- Prezraďte nám Vaše tajomstvo na šťastie. Čo Vás robí najšťastnejšou osobou na planéte?
Ivana: Klišé ale pravdivé – zdravie. So zdravím si všetko ostatné dokážete zariadiť, ak veľmi chcete. Nikto nie je šťastný stále a každý je aspoň občas šťastný.